Dav sa vyvalí z vozňa, ľudia sa ponáhľajú k pohyblivým schodom, niektorí bežia. Schody sú úzke, ľudí veľa, kto je pomalý, zostane stáť v zápche pred schodami. Schody pomaly pohlcujú dav. Ďalšia stratená minúta, čím skôr na ďalšie nástupište, čítaš z nervóznych tvárí naokolo. Smeješ sa, akí sú všetci hlúpi, ako keby bol v tej jednej získanej či stratenej minúte nejaký rozdiel. Jeden vlak odíde, ďalší príde za chvíľu, medzi vlakmi sú trojminútové intervaly. Pomaly si vykračuješ na konci davu. JA sa neponáhľam. JA nie som ako vy. JA som nad vecou a nestresujem sa pre zbytočnosti.
O pol roka, v tom istom vlaku, v tom istom vozni. Vlak zastaví v Nippori. Už vieš, prvé dvere tohto vozňa zastavia najbližšie k eskalátoru. Vyvalíš sa s davom von, náhlivo, každá minúta je vzácna. Čím skôr sa presunieš na druhé nástupište, tým skôr sa zaradíš do radu a tým väčšia šanca, že v ďalšom vlaku budeš sedieť. Ponáhľaš sa, obiehaš pomalého dedka pred sebou. Keď stihnem tento vlak, dorazím o tri minúty skôr!
Dav ťa okresal. Si jedna z nich.
Chcelo to len trochu času.