Abaširskí väzni

Autor: Slavka Sakata | 2.10.2013 o 5:08 | (upravené 3.10.2013 o 2:48) Karma článku: 11,77 | Prečítané:  750x

Japonský Leopoldov sa volá Abaširi. Mestečko Abaširi, známe svojím väzením, leží na severnom pobreží Hokkaida pri Ochotskom mori. Koniec sveta je ideálne miesto na väzenie. Prví abaširskí väzni si nedobrovoľne zahrali hlavnú rolu v príbehu "rozvoja" Hokkaida na konci 19. storočia. Predstavte si Divoký západ na japonský spôsob. Divoký sever - Hokkaido - bolo skrotené, ale za cenu obrovských obetí. Väzňov.

Na Hokkaide dnes býva asi toľko ľudí ako na Slovensku - 5,4 milióna, pričom Hokkaido je o polovicu väčšie než celé Slovensko. Skoro tretina obyvateľov sa sústredí v hlavnom meste Sapporo, takže po celom veľkom ostrove je roztrúsených iba asi 3 a pol milióna ľudí. Pred storočím to bolo oveľa, oveľa menej. Hokkaido bolo skoro neobývaná divočina pokrytá lesmi, v ktorých žilo viac medveďov ako ľudí. Z tých mála ľudí mnohí boli pôvodní obyvatelia Ainu, tradiční lovci a zberači, ktorí nepoznali poľnohospodárstvo. Dnešný obraz Hokkaida s lánmi zemiakových a pšeničných polí je produktom posledného polstoročia.

Čas na Hokkaide sa po celé stáročia skoro zastavil a bol by zostal stáť, keby sa na konci 19. storočia japonská vláda nerozhodla, že rozvoj Hokkaida je nielen ekonomickou, ale aj strategickou prioritou. Národný slogan znel "bohatstvo a vojenská sila" a to zahŕňalo aj posilnenie obrany proti Rusku, ktoré obsadilo Kamčatku a Sachalin a robilo si zálusk na nejaký ten nemrznúci prístav južnejšie. Hokkaido by bolo ideálne.

Japonci konali. Najskôr bolo treba postaviť cestu, ktorá by spojila stred Hokkaida so severným pobrežím, a umožnila presun ľudí a nákladu k Ochotskému moru. Lenže to, že severné pobrežie Hokkaida bolo dovtedy skoro neobývané, malo svôj dôvod - s hustými lesmi a mínus 20 stupňovými zimami to bola nehostinná, ťažko prístupná krajina. Prerúbať sa lesmi a postavir stovky kilometrov ciest bez buldozérov a žeriavov bola otrocká robota, ktorá stojí čas a peniaze. Ako každá vláda, ani japonská vláda v období Meidži nemala ani času ani peňazí nazvyš. Našťastie pre vládu, vhodní novodobí otroci, lacní a rýchli, sa našli.

Okrem obrany proti cárskemu Rusku malo totiž Japonsko ďalší problém - preplnené väznice. Nielen vrahmi a klasickými zloduchmi, ale hlavne "zradcami" - v dnešnom slovníku politickými väzňami, odsúdenými za účasť v niektorej z protivládnych vzbúr, o ktoré v období Meidži nebola núdza. Väzenia po celej krajine praskali vo švíkoch.

Tak sa zrodila geniálna myšlienka: zriadiť väznice na Hokkaide a použiť väzňov ako lacnú pracovnú silu na stavbu infraštruktúry. Tlačenica vo väzniciach sa uvoľní a zároveň sa postavia strategické cesty - dva vrabce jedným kameňom, ako by povedal Japonec. A keď väzeň náhodou zomrie v drsných podmienkach, nič sa nedeje. Aj tak sú to krimálnici a aspoň sa ušetrí na väzenskom rozpočte. Tak sa vyjadril vtedajší politik Kentaro Kaneko. Tri muchy jednou ranou.

Abaširi bola dovtedy malá rybárska osada so 630 obyvateľmi. Zjavne to nebola doba, kedy by sa niekto pýtal miestnych občanov na názor. Na jar v roku 1890 sa postupne na neďaleký kopec nasťahovalo viac ako 1200 väzňov, ktorí si najprv museli postaviť vlastné väzenie. S väzňami prišli dozorcovia a ich rodiny. Populácia dediny sa zrazu zniekoľkonásobila. Tak začala história abaširskej väznice.

O rok neskôr, na jar 1891, keď sa roztopil sneh, začali väzni s výkopovými prácami hlavnej cesty, ktorá mala spojiť Abaširi a Sapporo. Tu začína tragický príbeh. Dobové svedectvá hovoria o strašných podmienkach, ktoré sa vyrovnajú hociktorému gulagu. Väzni pracovali cez deň aj v noci pri svetle fakiel, aby sa práce urýchlili. Spali iba 4-5 hodín denne v "mobilnom väzení" (obrázok hore) = drevenej stodole, ktorá sa dala zložiť a presunúť na nové miesto. Mimochodom táto stodola sa vraj stala prototypom dnešných takobeya, v ktorých prespávajú námedzní robotníci v Japonsku. Väzni boli k sebe pripútaní vo dvojiciach reťazami na nohách. Ako postupovali hlbšie do hôr, bolo stále ťažšie pravidelne im dodávať potraviny a iné zásoby. Trpeli vyčerpaním, podvýživou, neliečenými zraneniami a chorobami. Ak sa niekto pokúsil utiecť a vzoprel sa dozorcom, bol na mieste zabitý. Mŕtvi boli zahrabaní pri ceste, vedľa hrobu sa položila ich reťaz a išlo sa ďalej.

Výkopové práce cesty na cca 160 km úseku medzi Abaširi a Kitami-toge, ktoré by inak trvali niekoľko rokov, boli dokončené za 8 mesiacov. Z 1200 väzňov, ktorí na tomto úseku pracovali, to neprežilo 211 - zhruba každý šiesty zomrel.

Neskôr - po 2. svetovej vojne - boli z iniciatívy miestnych historikov a obyvateľov telá väzňov vykopané a riadne pochované, a postavili im pomníky. Nútenú prácu väzňov v neľudských podmienkach japonský parlament zrušil v roku 1894 ako výsledok diskusie o tom, či si väzni zaslúžia takýto dvojitý trest.

Aj potom sa väzni zúčastnovali stavby ciest, železníc, prístavov a letísk, ale v o čosi lepších podmienkach. Rozvoj Hokkaida vraj stál život asi 3000 väzňov.

Abaširské väzenie dnes už nie je také kruté ako bývalo, ani sa doň neposielajú len najťažší väzni s dlhodobým trestom, aj keď tak je dodnes zapísané v kolektívnej japonskej pamäti. Dnes vám miestny taxikár s hrdosťou porozpráva o pravidelnej burze remeselníckych výrobkov, ktoré väzni vyrábajú. Vraj sa vždy rýchlo rozpredajú, lebo sú kvalitné a lacné.

Osud niekoľko stoviek väzňov - mnoho z nich politických - sa z pohľadu "veľkých" národných dejín môže zdať nepodstatný. No pre mňa bola prechádzka po Múzeu abaširskej väznice hrozivý príbeh o tom, aká relatívna môže byť cena ľudského života. Ak sa narodíte v nesprávnom čase na nesprávnom mieste, a zapletiete sa do nesprávnej politickej udalosti, tak sa môže stať, že váš život bude mať menšiu hodnotu ako krompáč, ktorý držíte v ruke. Každý z tých 211 väzňov musel prežiť každú jednu sekundu fyzickej bolesti a psychickej beznádeje po celé mesiace. No pre politikov, ktorí o osude väzňov rozhodli, to boli iba čísla v štatistike, náklady v rozpočte. Dnes síce máme Všeobecnú deklaráciu ľudských práv, ale typ ľudí, ktorí sa stávajú politikmi a rozhodujú o našom osude, je taký istý. Kentaró Kaneko, ktorý prišiel s návrhom použiť väzňov na Hokkaide a držať ich v krutých podmienkach, bol klasický príklad úspešného kariérneho politika: narodený do samurajskej rodiny, študoval právo na Harvarde, stúpal po politickom rebríčku bez zakopnutia a dotiahol to až na poradcu vtedajšieho predsedu vlády Hirobumi Itóa. Kaneko väzňov, ktorých poslal na smrť, nikdy osobne nestretol. Keď sa z ľudí stanú čísla a "národná obrana" a "rozpočet" sa stanú heslami dňa, neveští to nič dobré, ani pre väzňov, ani pre nikoho iného.

 

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?