Chováme 20 sliepok, lebo 10 zožral pes keď boli ešte kuriatka a 3 boli chorľavé a zomreli keď sa zozimilo. Jednoduché počty, na začiatku bolo 33 kuriatok, čo prišli v krabici veľkej ... počkajte... 30 x 45 cm, tj. asi dva hárky A4 papiera vedľa seba. Ešte ju máme odloženú, už celých päť mesiacov poctivo zavadzia na chodbe. Keď prišla vyzerala takto:

Objednali sme 30 kuriatok a 3 prišli ako bonus, tak to vraj chodí. Prišli poštou len tak, v krabici. Na krabici bolo napísané "Dávajte na nás pozor a nehŕkajte nami."... počkať... doslova je tam: "Všetkým láskavým šoférom: Sme kuriatka a ideme za nevestu. Budeme znášať zlaté vajcia a prinesieme bohatstvo do domu. V malom telíčku skrývame veľké poslanie. Bojíme sa horúčavy a chladu. Rýchlo nás doručte, prosím. Ďakujeme!" Aké milé od Človeka. (Čo v prípade neláskavého šoféra, to sa tam nepíše.)

To je ale sliepka. To je ale hus.

Slovenčina ma nikdy neprestane ohromovať tým, ako uráža všetky hospodárske zvieratá. Sliepka, krava, koza, somár, vôl, hus, čo si vyberiete to má pejoratívny význam. Dokonca aj kôň. A kobyla. O prasati a svini ani nehovorím. No tuším je to podobné aj v češtine. Že by aj v iných európskych jazykoch? Neviem. Po japonsky sa sliepka povie niwatori a krava sa povie uši (vážne), ale nikomu hlúpemu tu nenadávajú do niwatori ani do uši. Určite to bude aj tým, že tu domáce zvieratá neboli také bežné ako v Európe, ale asi to bude aj niečím iným.

A tak teda na začiatku bolo 33 kuriatok, všetko dievčatá, ale ešte skôr, pred začiatkom tohto začiatku bolo aj 33 kuriatok chalanov, lebo tak velí príroda že sa rodí 50% kohútikov, ktorých ale čakal rýchly koniec,  boli "vyradení" lebo nenesú vajíčka a dopyt po kikiríkaní je celosvetovo výrazne nižší ako dopyt po vajciach. O spôsobe "vyradenia" kuriatkových samčekov sa nikde veľa nepíše. Vraj ich pomelú zaživa a tak. Pre mňa to prakticky znamená, že keď som kúpila 33 kuriatok samičiek, zároveň som zabila 33 kuriatok samčekov. Tu prvá z dilem vegetariána.

Hydina. Hydináreň. Nosnice.

To znie tak strašne dedinsky..."sedlácky" sme tomu tuším hovorili, my cool študenti z Bratislavy. Keď som povedala mame na Slovensku že ideme chovať sliepky, tak nebola nadšená. Znie to tak... družstevne. "A čo porába dcéra v Japonsku?" "Chová sliepky." Prepáč mami, ale sliepky sú super.

Môžete ich pozorovať hodiny a neomrzí vás to, oni vás tiež pozorujú a neomrzí ich to, vyletia vám na koleno, na plece, obzerajú si tvár, pozerajú do čoho by ďobli, čo z toho robí celkom adrenalínovú záležitosť (zatiaľ mám obidve oči). Majú nohy dinosaurov a hlavu orla (kým im nenarastie hrebeň), radi sa hrajú so šnúrkami na topánkach a všetkým dážďovkovitým a radi ďobú do všetkého čo stojí za ďobnutie (obrúčka a tak). Pozorovanie sliepok je najlepšia psychoterapia hneď po prechádzke so psom.

A čo som tým chcela povedať? ... no ... sliepkam zdar, a pomyslite na ne občas pri vašom rannom vajci.