reklama

Iný kraj, iný obrad.

Nedávno som bola na svadbe. Nie mojej, ale blízkej rodinnej príslušníčky. Takej blízkej, že som kvôli nej prekonala sedmoro kopcov a morí v 12-hodinovom lete a zase raz prišla na Slovensko. Svoju vlastnú svadbu som odflákla, no na svadby druhých chodím rada. Vždy je na čo pozerať. Čím cudzokrajnejšie tým lepšie, a potom zase čím slovenskejšie tým lepšie. Rozdielnosti sa rysujú ostro, a človek potom rozmýšľa. O čom to tá svadba vlastne je?

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu

Svadba má asi všade na svete dve základné časti: obrad a hostina. Dnes o obrade.

Obrad svadby príbuznej na Slovensku bol cirkevný. Napriek mojej vychladnutej viere (pravidelná nedeľná omša je pekná spomienka na detstvo) musím priznať, že cirkevný obrad má niečo do seba. Veru, aj pre odpadlíkov ako ja má svadba v kostole svoje čaro. Čím to bude? Najskôr asi tým, že je to obrad „naozajstný.“ Nielen predstavenie pre príbuzných, ale skutočný rituál so serióznymi dôsledkami. Fakt, že všetci prítomní berú obrad ako záväzný, ho robí záväzným, a tak skutočným a nie len fingovaným. Dvaja vojdú do kostola slobodní, a vyjdú z neho ženatý/vydatá. To čo bolo doteraz dobrovoľné (starať sa o druhého keď má chrípku, v rámci možností byť verný atď) je zrazu povinné. Ako som sedela v kostolnej lavici, tá definitívnosť na mňa dýchala z každej molekuly kostolného vzduchu. Či skôr ja som ju vdychovala, podľa zákonov fyziky. V kostole je vraj prítomný Boh, učili nás na hodinách náboženstva. A prisámvačku mali pravdu. Videla som ho ako povieva cez záclonku na otvorenom okne vysoko na oltárom. To okno bolo najmystickejšia časť celého obradu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Týždeň na to som sa vrátila do Japonska a rovno z letiska išla na ďalšiu svadbu. Tentoraz sa ženil japonský kamarát.

Svadobný obrad kamaráta a jeho nastávajúcej sa konal v oddávacej sieni hotela v Jokohame. Drevené „kostolné“ lavice, ibaže bez oltára. Ozdobené umelými kvetmi. Sviečky na stenách, ibaže elektrické. Obrad nevedie kňaz, ale moderátorka – zamestnankyňa hotela. Najskôr slávnostným hlasom privíta hostí, potom mladá hudobníčka fidliká na base až kým moderátorka neoznámi príchod ženícha a nevesty. Nevesta prichádza v bielych šatách so závojom a dlhou vlečkou. Manžel v bielom obleku. Zasunutie kvetu do manželovho saka, manželská prísaha, výmena obrúčok, odhrnutie závoja, manželský bozk – vystrieda sa množstvo rituálov čmajznutých z európskeho cirkevného obradu. Párik pri nich nie je otočený k oltáru či kňazovi (žiadny tam nie je), ani k moderátorke, ale k hosťom, aby všetko dobre videli a prípadne spravili dobré zábery. To len v originál cirkevnom obrade sme odkázaní na ženíkov a nevestin chrbát a pri troche šťastia kúsok profilu.
Pri každom rituáli moderátorka do mikrofónu vysvetľuje význam aktu pre nás hostí. Výmena prstienkov vraj symbolizuje zjednotenie dvoch tiel a duší, hovorí moderátorka. Veru tak, to isté hovoril aj kňaz minulý týždeň na slovenskej svadbe. Po obrade hádžeme na odchádzajúcich novomanželov ružové lupienky, ktoré nám rozdali. Lupienky sú z umelej hmoty.
Všetko ako má byť na obrade, jeden rituál hladko nasleduje za druhým, romantická hudba.... a predsa to prežívam menej než na svadbe príbuznej v jednom malom starom bratislavskom kostole. V čom je rozdiel? Že by v tom, že v jokohamskej sieni nie je žiadne otvorené okno cez ktoré by povieval vzduch a hral sa so záclonou? Sieň je klimatizovaná, teplota a vlhkost kontrolované, okná za ktorými sa rozprestiera panoráma Jokohamského prístavu, nie sú určené na otváranie. Asi sa sem tie molekuly definitívnosti nemajú ako dostať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pár riadkov vyššie som sa pomýlila. Hovoriť o „kamarátovi a jeho nastávajúcej“ je omyl. S pravdou von, tí dvaja sú už vyše pol roka zobratí. V Japonsku stačí ísť na mestský úrad, vyplniť papiere, odovzdať ich pri okienku spolu s papiermi vyplnenými vopred od dvoch svedkov, ukázať doklad totožnosti, a je to hotové. Úradník si overí údaje a ak všetko sedí, párik je zosobášený. Žiadne ceremónie ani prísahy ani výmeny prsteňov, nič. A predsa je to právoplatný záväzok. Svadobný „obrad“ sa koná až niekedy neskôr (výnimočne skôr, ešte pred úradnými papierovačkami), keď si na to dvaja nájdu čas. Alebo sa nekoná vôbec. No a tak v Japonsku svadobný obrad je tak trochu predstavenie. Dvaja vojdú do svadobnej siene ako ženatý/vydatá, a vyjdú z nej takí istí. Iba predstierajú že sa práve teraz k niečomu zaviazali. Aspoň mne starej Európanke to tak pripadá. Neviditeľné molekuly definitívnosti sú neprítomné. Iný kraj, iný obrad. Ani lepší, ani horší, iba iný. Jasné že je pekné pozvať rodinu a priateľov, vymeniť si pred nimi prstienky a spolu to osláviť. O to vlastne pri svadbe ide, nie?

Slavka Sakata

Slavka Sakata

Bloger 
  • Počet článkov:  20
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Nezabijem ani muchu. Pokial nie je velmi otravna. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu